Šteniatko od tiežchovateľa
Nepamätám si veľa o mieste, kde som sa narodil. Bolo to stiesnené a tmavé miesto a ľudia sa s nami nikdy nechodili hrať. Pamätám si mamu a jej mäkkú srsť, ale bola často chorá a veľmi chudá. Mala len veľmi málo mlieka pre mňa a mojich bratov a sestry. Pamätám si, že mnohí z nich umreli a veľmi mi chýbali.
Pamätám si na deň, kedy ma zobrali od mamy. Bol som veľmi smutný a vystrašený, moje mliečne zuby sotva vyrástli a naozaj som ešte mal byť pri mame, ale ona bola taká chorá a ľudia stále hovorili, že chcú peniaze a ide im na nervy ten neporiadok, čo ja a moja sestra robíme. Tak nás dali do klietky a vzali na neznáme miesto. Iba nás dvoch. Chúlili sme sa k sebe a boli sme vystrašení; stále nás nikto neprišiel ani len pohladkať. Toľko nových objektov a zvukov a pachov! Sme v obchode, kde je toľko rôznych zvierat! Niektoré pištia, iné mniaukajú, ďalšie pípajú. Moja sestra a ja sme natlačení v malej klietke. Počujem tu aj iné šteniatka. Vidím ľudí, ktorí sa na mňa pozerajú, páčia sa mi "malí ľudia", deti, vyzerajú tak milo a smiešne, ako keby sa chceli so mnou hrať. Celý deň ostávame v malej klietke; niekedy protivní ľudia buchnú do skla a vyľakajú nás. Často nás vyberú von, aby nás ukázali ľuďom. Niektorí sú jemní, iní nám spôsobujú bolesť; vždy počujeme "ach, aké sú rozkošné, chcel by som jedno!" ale nikdy si nás nikto nevezme. Moja sestra umrela minulú noc, keď bolo v obchode tma. Položil som si hlavu na jej jemnú kožušinku a cítil som, ako život uniká z jej malého chudého tela. Počul som ich hovoriť, že bola chorá a že by ma mali predať za zníženú cenu, aby som čo najskôr opustil obchod.
Myslím, že moje tenké zavytie bolo jediným prejavom smútku nad mojou sestrou, lebo jej telo ráno zobrali von z klietky a zakopali. Dnes prišla jedna rodina a kúpila si ma! Och, šťastný deň! Je to milá rodina. Naozaj, naozaj ma chcú! Kúpili mi misku a krmivo a malé dievčatko ma drží nežne v náručí. Mám ju tak rád! Mamka a tatko vravia, že som milé a dobré šteňa! Dostal som meno Angel, čiže Anjelik. Rád olizujem mojich nových ľudí. Rodina sa o mňa vzorne stará, majú ma radi a sú nežní a milí. Jemne ma učia, čo je správne a čo nie, dávajú mi dobré jedlo a veľa lásky. Snažím sa iba zavďačiť týmto úžasným ľuďom. Mám veľmi rád malé dievčatko a rád sa s ním hrám a naháňam.
Dnes som bol u veterinára. Bolo to zvláštne miesto a ja som sa bál. Dostal som nejaké injekcie, ale moja najlepšia kamarátka, malé dievčatko, ma jemne držala a povedala, že to bude v poriadku. Tak som sa upokojil. Veterinár musel povedať niečo smutné mojej milovanej rodine, lebo vyzerali strašne nešťastní. Začul som niečo ako "silná displazia kĺbov" a niečo o mojom srdci... Počul som veterinára zašomrať niečo o "tiežchovateľoch" a že moji rodičia určite neboli testovaní. Neviem, čo to všetko znamená, ale bolí ma vidieť moju rodinu takú smutnú. Ale stále ma ľúbia a ja ich mám stále veľmi rád. Už mám 6 mesiacov. Vo veku, keď sú iné šteniatka silné a bláznivé, mňa hrozne bolí čo len sa pohnúť. Bolesť nikdy neprestáva. Bolí ma behať a hrať sa s mojím milovaným dievčatkom, a ťažko sa mi dýcha. Snažím sa zo všetkých síl byť silným šteniatkom, akým by som mal byť, ale je to také ťažké! Láme mi srdce, keď vidím dievčatko také smutné a keď počujem mamku a tatka hovoriť, že "asi už nastal ten čas". Niekoľkokrát som bol na tom mieste u veterinára a správy nikdy neboli dobré. Vždy hovoria o "dedičných problémoch". Ja predsa chcem len cítiť teplé slnečné lúče a behať, hrať sa a túliť sa k mojej rodine. Minulá noc bola najhoršia. Bolesť bola mojou stálou spoločníčkou. Teraz ma už bolí sa aj postaviť a napiť sa. Chcem sa postaviť, ale môžem len skučať od bolesti.
Zobrali ma naposledy do auta. Všetci sú takí smutní a ja neviem prečo. Bol som zlý? Snažil som sa byť dobrý a mať všetkých rád; čo som spravil zle? Och, len keby tá bolesť pominula! Keby som len mohol osušiť slzy môjho dievčatka! Vystrčím jazyk, aby som jej olizol ruku, ale môžem len zaskučať od bolesti. Stôl u veterinára je taký studený. Tak veľmi sa bojím. Všetci ľudia ma objímajú a hladkajú. Plačú do môjho kožúška. Cítim ich lásku a smútok. Podarilo sa mi jemne obliznúť ich ruky. Ani veterinár nevyzerá dnes tak prísne. Je jemný a cítim akúsi úľavu. Dievčatko ma nežne drží a ja jej ďakujem za všetku lásku, čo mi dala. Cítim jemné pichnutie v prednej labke. Bolesť začína ustupovať. Cítim ako na mňa prichádza pokoj. Teraz jej môžem nežne olízať ruku. Začínam vidieť sny, vidím prichádzať moju mamu a mojich bratov a sestry na vzdialenom zelenom mieste. Vravia, že tam nie je bolesť, iba pokoj a šťastie. Dávam mojej rodine zbohom jediným spôsobom, ako viem - slabým zavrtením chvosta a pritúlením sa. Dúfal som, že s nimi strávim veľa, veľa mesiacov, ale nebolo mi to súdené. "Viete", povedal veterinár, "šteniatka v pet-shopoch nepochádzajú od etických chovateľov". Bolesť teraz ustáva a ja viem, že prejde veľa rokov, kým uvidím moju milovanú rodinu zasa. Keby sa to len bolo všetko udialo inak!
Tento príbeh sa môže kopírovať a publikovať v nádeji, že to zastaví neetických chovateľov a tých, čo chovajú len pre peniaze a nie zo snahy čo najviac pomôcť plemenu. Copyright 1999, J. Ellis.
neděle 27. června 2010
Kind of death
Kind of death
Bol som malé šteniatko amerického pitbullteriéra. Býval som s mojou mamou a súrodencami v špinavej a polorozpadnutej búde, za veľkým starým domom. Raz za pár dní prišiel za nami pán, resp. majiteľ a nalial nám do hrnca jedlo, ktoré bolo však stuhnuté na kosť a pripomínalo dvojtýždňové zvyšky neidentifikovateľného obedu. Vonku mrzlo a pravdupovediac, aj v našej búde. Moji bračekovia a sestričky umierali z nedostatku potravy alebo umrzli. Za pár dní som tam ostal sám. Celkom sám, lebo prišiel ten veľký a čudný človek, ktorý nám nosil potravu a odviedol moju mamu niekam preč. Hovoril len niečo také, že je už stará a šteniatka už odchovala, už ju zbytočne chovať. Ja som tomu nerozumel, pochopil som, až keď som počul tiché, posledné zakňučanie mojej matky.
A potom mi bola ešte väčšia zima, lebo tam už nebol ten teplý kožuch, plný lásky a porozumenia. Veľmi som sa čudoval pánovi, ktorý vyzeral akoby sa tešil z toho, že som tu ostal len ja.
Čas bežal a ja som pre zmenu začal priberať. Dostával som každý deň surové mäso. A za taký mesiac mi pán už nedával ani to mäso, ktoré mi tak chutilo, len mi pravidelne, dva razy denne hodil do búdy myš alebo potkana. Najprv som nechápal čo mám s nimi robiť, ale pochopil som hneď čo sa mi prvý potkan zakusol do nohy. Tak som zasa kusol ja do neho, ale po tom sa už nepohol. Môj vrodený inštinkt mi vtlačil do hlavy skutočnosť, že potkan je mŕtvy a pripravený na zožratie. Tak som ho teda zožral. A tá chuť bola ešte lepšia, než mäso ktoré mi nosil pán predtým. Postupne zväčšoval veľkosť mojej potravy, cez mačky až po psov, menších odo mňa.
Časom som vyrástol na krásneho mladého pittbulla. Chodil som čoraz ďalej a ďalej od búdy, až som sa stal pánom dvora. Dokázal som zahnať nejedného psa väčšieho ako som bol ja sám. Pán bol veľmi spokojný. Učil ma poslúchať, a to nielen základné povely, ale aj zvláštnejšie veci ako napr. chyť, trhaj, zažeň, a ten najdrsnejší a pre pána najpodstatnejší povel – zabi. A učil ma tvrdo, taktikou: splníš príkaz alebo dostaneš. Po ukončení dlhého a ťažkého výcviku mal zo mňa pán čo chcel – nie psa, ale krvilačnú beštiu. Bol som mladý a silný King of death – ako ma pán volal.
Jedného júnového dňa mi pán dal vybíjaný obojok (tvrdil, že tak budem vyzerať drsnejšie a hrôzostrašnejšie), naložil ma do klietky a klietku do auta. Išli sme asi pol hodiny. Keď sme zastali, pán vystúpil z auta a išiel za nejakými ľuďmi, s ktorými sa chvíľu rozprával a potom prišli za mnou a zobrali ma aj s klietkou do budovy, ktorá pripomínala starú továreň. Tam som uvidel niečo čo som v živote nevidel. Miestnosť bola plná psov v klietkach, ktorí na seba zúrivo vrčali a štekali. Bolo tam veľa pittbullterriérov, stafordšírskych, bullterriérov, dva bulldogy a jeden pes, ktorý silne pripomínal kríženca vlka. A okrem toho tam bolo veľmi veľa ľudí, ktorí sa prechádzali pomedzi klietky a dráždili psov. Aj mňa dráždil môj pán – štuchal do mňa železnou palicou, ktorou som dostával malé elektrické šoky. A zasa mu zámer vyšiel, bol som rozzúrený ako býk na toreadorskom zápase. Počul som však aj dačo iné ako smiech pána, boli to útržky rozhovorov, napr.: stávkuje sa pri aréne alebo tento to určite vyhrá. Ja som im žiaľ nerozumel, predsa som len pes, no zato som cítil, že sa tu deje niečo veľké. Po dlhšom čase, ktorý odhadujem na dve až tri hodiny, sa všetci ľudia niekam vyparili. Prichádzali už len po menších skupinkách, a vždy odviedli dvoch psov.
A nakoniec, keď sme ostali už len dvaja, si prišli aj po nás. Dali nás do dákej jamy, kde nás konečne vypustili z klietok. Ja som nevedel čo mám robiť, a tá chvíľka nevedomosti ma vyšla draho. Druhý pes na mňa bleskurýchlo zaútočil. Bol to tvrdý boj. Schytal som veľa uhryznutí, ale môj súper ešte viac. Niekto z davu zapískal. Môj súper sa obzrel, a v tom zlomku sekundy som sa na neho vrhol a prekusol mu krčnú tepnu. V tej chvíli som cítil, že som víťaz. Môj protivník ticho a smutne zaskučal a skonal. Dav vrieskal a pískal. Môj pán, si po mňa prišiel a prvý raz v mojom živote ma pochválil. Doma mi ošetril rany.
A odvtedy som vyhrával jeden zápas za druhým. Ľudia ma začali volať Neporaziteľný Kráľ. Bojoval som so šampiónmi, aj s mladými psami. Plemená to boli tiež rôzne. Môj pán bol na mňa hrdý. Takto som zostarol. Bojovalo sa mi čoraz ťažšie a ťažšie. Ale neprehrával som. Stále som bol víťaz a šampión.
Jedného dňa som, ako zvyčajne išiel do arény. Mal som bojovať s mladým psom a bol to pes, ktorého otca som videl na mojom prvom zápase, kríženec vlka, a jeho matka bola čistá vlčica. Bol to najťažší zápas môjho života. Protivník bol mladý, plný sily a energie. Bol prefíkaný ako líška. Raz bol tam, raz tu. Vôbec som mu nestíhal celiť, bol som priveľmi dohryzený. Súper ma zakusol priamo do krku. A vtedy som cítil, že som prvý raz vo svojom živote porazený. Pochopil som, ako sa cítil môj prvý súper keď zaskučal. Ale najviac som bol sklamaný z reči môjho pána, ktorému som tak veril. Nič to, zoženiem ďalšieho šampióna." Umrel som porazený, sklamaný a zradený svojím bohom.
Tak toto je ozaj zlý človek. Pes nikdy nie je zlý to je iba jeho majiteľ!!
Bol som malé šteniatko amerického pitbullteriéra. Býval som s mojou mamou a súrodencami v špinavej a polorozpadnutej búde, za veľkým starým domom. Raz za pár dní prišiel za nami pán, resp. majiteľ a nalial nám do hrnca jedlo, ktoré bolo však stuhnuté na kosť a pripomínalo dvojtýždňové zvyšky neidentifikovateľného obedu. Vonku mrzlo a pravdupovediac, aj v našej búde. Moji bračekovia a sestričky umierali z nedostatku potravy alebo umrzli. Za pár dní som tam ostal sám. Celkom sám, lebo prišiel ten veľký a čudný človek, ktorý nám nosil potravu a odviedol moju mamu niekam preč. Hovoril len niečo také, že je už stará a šteniatka už odchovala, už ju zbytočne chovať. Ja som tomu nerozumel, pochopil som, až keď som počul tiché, posledné zakňučanie mojej matky.
A potom mi bola ešte väčšia zima, lebo tam už nebol ten teplý kožuch, plný lásky a porozumenia. Veľmi som sa čudoval pánovi, ktorý vyzeral akoby sa tešil z toho, že som tu ostal len ja.
Čas bežal a ja som pre zmenu začal priberať. Dostával som každý deň surové mäso. A za taký mesiac mi pán už nedával ani to mäso, ktoré mi tak chutilo, len mi pravidelne, dva razy denne hodil do búdy myš alebo potkana. Najprv som nechápal čo mám s nimi robiť, ale pochopil som hneď čo sa mi prvý potkan zakusol do nohy. Tak som zasa kusol ja do neho, ale po tom sa už nepohol. Môj vrodený inštinkt mi vtlačil do hlavy skutočnosť, že potkan je mŕtvy a pripravený na zožratie. Tak som ho teda zožral. A tá chuť bola ešte lepšia, než mäso ktoré mi nosil pán predtým. Postupne zväčšoval veľkosť mojej potravy, cez mačky až po psov, menších odo mňa.
Časom som vyrástol na krásneho mladého pittbulla. Chodil som čoraz ďalej a ďalej od búdy, až som sa stal pánom dvora. Dokázal som zahnať nejedného psa väčšieho ako som bol ja sám. Pán bol veľmi spokojný. Učil ma poslúchať, a to nielen základné povely, ale aj zvláštnejšie veci ako napr. chyť, trhaj, zažeň, a ten najdrsnejší a pre pána najpodstatnejší povel – zabi. A učil ma tvrdo, taktikou: splníš príkaz alebo dostaneš. Po ukončení dlhého a ťažkého výcviku mal zo mňa pán čo chcel – nie psa, ale krvilačnú beštiu. Bol som mladý a silný King of death – ako ma pán volal.
Jedného júnového dňa mi pán dal vybíjaný obojok (tvrdil, že tak budem vyzerať drsnejšie a hrôzostrašnejšie), naložil ma do klietky a klietku do auta. Išli sme asi pol hodiny. Keď sme zastali, pán vystúpil z auta a išiel za nejakými ľuďmi, s ktorými sa chvíľu rozprával a potom prišli za mnou a zobrali ma aj s klietkou do budovy, ktorá pripomínala starú továreň. Tam som uvidel niečo čo som v živote nevidel. Miestnosť bola plná psov v klietkach, ktorí na seba zúrivo vrčali a štekali. Bolo tam veľa pittbullterriérov, stafordšírskych, bullterriérov, dva bulldogy a jeden pes, ktorý silne pripomínal kríženca vlka. A okrem toho tam bolo veľmi veľa ľudí, ktorí sa prechádzali pomedzi klietky a dráždili psov. Aj mňa dráždil môj pán – štuchal do mňa železnou palicou, ktorou som dostával malé elektrické šoky. A zasa mu zámer vyšiel, bol som rozzúrený ako býk na toreadorskom zápase. Počul som však aj dačo iné ako smiech pána, boli to útržky rozhovorov, napr.: stávkuje sa pri aréne alebo tento to určite vyhrá. Ja som im žiaľ nerozumel, predsa som len pes, no zato som cítil, že sa tu deje niečo veľké. Po dlhšom čase, ktorý odhadujem na dve až tri hodiny, sa všetci ľudia niekam vyparili. Prichádzali už len po menších skupinkách, a vždy odviedli dvoch psov.
A nakoniec, keď sme ostali už len dvaja, si prišli aj po nás. Dali nás do dákej jamy, kde nás konečne vypustili z klietok. Ja som nevedel čo mám robiť, a tá chvíľka nevedomosti ma vyšla draho. Druhý pes na mňa bleskurýchlo zaútočil. Bol to tvrdý boj. Schytal som veľa uhryznutí, ale môj súper ešte viac. Niekto z davu zapískal. Môj súper sa obzrel, a v tom zlomku sekundy som sa na neho vrhol a prekusol mu krčnú tepnu. V tej chvíli som cítil, že som víťaz. Môj protivník ticho a smutne zaskučal a skonal. Dav vrieskal a pískal. Môj pán, si po mňa prišiel a prvý raz v mojom živote ma pochválil. Doma mi ošetril rany.
A odvtedy som vyhrával jeden zápas za druhým. Ľudia ma začali volať Neporaziteľný Kráľ. Bojoval som so šampiónmi, aj s mladými psami. Plemená to boli tiež rôzne. Môj pán bol na mňa hrdý. Takto som zostarol. Bojovalo sa mi čoraz ťažšie a ťažšie. Ale neprehrával som. Stále som bol víťaz a šampión.
Jedného dňa som, ako zvyčajne išiel do arény. Mal som bojovať s mladým psom a bol to pes, ktorého otca som videl na mojom prvom zápase, kríženec vlka, a jeho matka bola čistá vlčica. Bol to najťažší zápas môjho života. Protivník bol mladý, plný sily a energie. Bol prefíkaný ako líška. Raz bol tam, raz tu. Vôbec som mu nestíhal celiť, bol som priveľmi dohryzený. Súper ma zakusol priamo do krku. A vtedy som cítil, že som prvý raz vo svojom živote porazený. Pochopil som, ako sa cítil môj prvý súper keď zaskučal. Ale najviac som bol sklamaný z reči môjho pána, ktorému som tak veril. Nič to, zoženiem ďalšieho šampióna." Umrel som porazený, sklamaný a zradený svojím bohom.
Tak toto je ozaj zlý človek. Pes nikdy nie je zlý to je iba jeho majiteľ!!
Môj život, moja krv, moja koža
Môj život, moja krv, moja koža
Bol som ešte veľmi malý, keď si ma ako „nového člena“ geniálnej bohatej rodiny prišli prevziať moji noví páni. Bol som že vraj vydarený dalmatínsky pes s hustou lesklou srsťou. Mojim novým, a už teraz podozrivým pánom sa to veľmi páčilo. Tak si ma za drahé peniaze kúpili.
Cesta autom bola pohodlná, v nóbl limuzíne, ale na psa ako ja príliš dlhá. Už som si myslel, že sa mi podarí zaspať, ale práve vtedy mi niekto zvrieskol za ušami: „Ten je nádherný“. Otvoril som oči a uvidel som vysokú, chudú, a už na prvý pohľad zlomyseľnú ženu. Striaslo ma. Pomaly som sa zošuchol zo sedadla v snahe pred ňou ujsť, ale skôr ako som sa stihol spamätať, držala ma v náručí a v proti smere ma začala hladkať. Myslel som, že to vydržím, ale to už bolo na mňa priveľa. Zahryzol som sa jej do ruky a pokúsil sa ujsť. zase sa to nevydarilo. Tento krát ma zavreli do dajakej klietky, a ja som tam trčal až do večera. Ale čo som mal robiť? Prečo ma takto týrajú? Prečo? Prečo?. Povedal som si v duchu, ale to som ešte nevedel, čo sa so mnou bude diať.
Na druhý deň sa moji „páni“ tvárili priateľsky. Ale ja som vedel, že to nie je tak. Predsa len nie som hlúpi?! Celý deň som prežil v poriadku. Až na ženine hladkanie proti srsti. *Ale predsa jej nič neurobím, keď je ku mne taká milá* Namýšľal som si.
Večer som načúval za dverami; Počul som tam slová: život, krv, koža. No čo už, hádam s tým nemám nič spoločné.
Cez noc sa mi snívalo o mojej ceste nóbl limuzínou, a nádhernom psom živote. Zobudil som sa do tmy. Na prvý pohľad to vyzeralo ako noc, no nebolo to tak, otvoril som znovu oči,
a zistil, že sa nedívam do tmy, ale cez štrbinky na svetlo.
Čo to robíte? To predsa nemôžete! Kričal, teda štekal som ako sa len dalo, ale oni ma ťahali, niekam preč. Veľmi tichá miestnosť. Položili ma na stôl a vytiahli niečo také ako injekciu. Veľmi som sa bál. snažil som sa pohnúť, ale bol som priviazaný. Bolo mi do plaču. Pichli mi injekciu a ja som svojou psou rečou z posledných síl povedal: „ Už to chápem; Môj život, moja krv a moja koža“ Posledný krát som vydýchol, už rozumiem slovám život, krv a koža. Keby ste sa na mňa pozreli vyzeral by som asi takto: brali mi život, vytekala zo mňa krv, a sťahovali zo mňa moju kožu...
Myšlienka môjho života : bol som síce krásny, ale to sa mi nevyplatilo, a skončil som „pod nožom“. Teraz sa moja „pani“ pretŕča pred ostatným v novom krásnom psom kožuchu.
Bol som ešte veľmi malý, keď si ma ako „nového člena“ geniálnej bohatej rodiny prišli prevziať moji noví páni. Bol som že vraj vydarený dalmatínsky pes s hustou lesklou srsťou. Mojim novým, a už teraz podozrivým pánom sa to veľmi páčilo. Tak si ma za drahé peniaze kúpili.
Cesta autom bola pohodlná, v nóbl limuzíne, ale na psa ako ja príliš dlhá. Už som si myslel, že sa mi podarí zaspať, ale práve vtedy mi niekto zvrieskol za ušami: „Ten je nádherný“. Otvoril som oči a uvidel som vysokú, chudú, a už na prvý pohľad zlomyseľnú ženu. Striaslo ma. Pomaly som sa zošuchol zo sedadla v snahe pred ňou ujsť, ale skôr ako som sa stihol spamätať, držala ma v náručí a v proti smere ma začala hladkať. Myslel som, že to vydržím, ale to už bolo na mňa priveľa. Zahryzol som sa jej do ruky a pokúsil sa ujsť. zase sa to nevydarilo. Tento krát ma zavreli do dajakej klietky, a ja som tam trčal až do večera. Ale čo som mal robiť? Prečo ma takto týrajú? Prečo? Prečo?. Povedal som si v duchu, ale to som ešte nevedel, čo sa so mnou bude diať.
Na druhý deň sa moji „páni“ tvárili priateľsky. Ale ja som vedel, že to nie je tak. Predsa len nie som hlúpi?! Celý deň som prežil v poriadku. Až na ženine hladkanie proti srsti. *Ale predsa jej nič neurobím, keď je ku mne taká milá* Namýšľal som si.
Večer som načúval za dverami; Počul som tam slová: život, krv, koža. No čo už, hádam s tým nemám nič spoločné.
Cez noc sa mi snívalo o mojej ceste nóbl limuzínou, a nádhernom psom živote. Zobudil som sa do tmy. Na prvý pohľad to vyzeralo ako noc, no nebolo to tak, otvoril som znovu oči,
a zistil, že sa nedívam do tmy, ale cez štrbinky na svetlo.
Čo to robíte? To predsa nemôžete! Kričal, teda štekal som ako sa len dalo, ale oni ma ťahali, niekam preč. Veľmi tichá miestnosť. Položili ma na stôl a vytiahli niečo také ako injekciu. Veľmi som sa bál. snažil som sa pohnúť, ale bol som priviazaný. Bolo mi do plaču. Pichli mi injekciu a ja som svojou psou rečou z posledných síl povedal: „ Už to chápem; Môj život, moja krv a moja koža“ Posledný krát som vydýchol, už rozumiem slovám život, krv a koža. Keby ste sa na mňa pozreli vyzeral by som asi takto: brali mi život, vytekala zo mňa krv, a sťahovali zo mňa moju kožu...
Myšlienka môjho života : bol som síce krásny, ale to sa mi nevyplatilo, a skončil som „pod nožom“. Teraz sa moja „pani“ pretŕča pred ostatným v novom krásnom psom kožuchu.
MC cruelty
Pozrite si video na stranke www.mccruelty.com/
a potom povedzte či stále máte takú chuť na hamburger z McDonaldu
a potom povedzte či stále máte takú chuť na hamburger z McDonaldu
Vedeli ste že....
Viedeli ste že....
1. Viete, že v Kórei jedia psov????
2. Najväčší pes má 107 cm???
3. Sliepky v hydinárňach znesú 250 vajec do roka????
5. Najstaršia korytnačka má 175 rokov a volá sa Harriet????
6.Jediný papagáj, čo žere mäso sa volá Nestor Kea?????
7. Pštros je najrýchlejší vták???? (72 km za h)?????????
8. Vráskavec obrovský je najväčší živočích všetkých čias (najviac až 33,538 metra)????
9.Žirafa má jazyk dlhý 80 cm.??????????
10. Najmenší pes mal len 7,5 cm.???
1. Viete, že v Kórei jedia psov????
2. Najväčší pes má 107 cm???
3. Sliepky v hydinárňach znesú 250 vajec do roka????
5. Najstaršia korytnačka má 175 rokov a volá sa Harriet????
6.Jediný papagáj, čo žere mäso sa volá Nestor Kea?????
7. Pštros je najrýchlejší vták???? (72 km za h)?????????
8. Vráskavec obrovský je najväčší živočích všetkých čias (najviac až 33,538 metra)????
9.Žirafa má jazyk dlhý 80 cm.??????????
10. Najmenší pes mal len 7,5 cm.???
Pribeh "Muž s jednou nohou"
Muž s jednou nohou
V malom, útulnom domčeku, uprostred roztomilej kvetinovej záhradky, býval celkom osamelý, starý bielovlasý muž.
Nedá sa však povedať, že by bol úplne sám, hoci s ním nebýval žiadny človek. Mal mnoho zvierat, o ktoré sa s láskou staral.
Skoro ráno, hneď ako vyšlo slniečko, bolo vidieť starca vykuľhať z domu. Mal totiž iba jednu nohu, druhú mal pod kolenom odrezanú a namiesto nej mal drevenú palicu. Opierajúc sa o barlu, uberal sa deň čo deň, sprevádzaný nerozlučnými priateľmi psom Dunčom a kocúrom Murkom, ku koziemu chlieviku, kde Lizinka, malá hnedá koza, už nedočkavo čakala na kŕmenie a podojenie.
Potom smela aj Lizinka voľne hopsať po trávniku pri plote za domom, zatiaľ čo sa starec vrátil do domčeka pripraviť raňajky. Najprv sa podelil s Dunčom a Murkom.
Len čo zacinkali misky, priletel aj Krákoš, starý havran, vyspatý a oddýchnutý, po svoju zvyčajnú dávku chleba. Potom vyšiel starec s tanierikom mlieka pred dom, ticho zapískal a vábivo zavolal.
O chvíľu vyliezol zo štrbiny v múre malý čierny had, vypil mlieko, odplazil sa na blízky kameň a zvinul sa do klbka, aby sa mohol vyhrievať na slniečku. Krákoš si sadol pod strom na drevený klát a Dunčo s Murkom sa natiahli vedľa seba a slnili sa.
Vtom nablízku zazneli zvučné detské hlasy. Cestou k domčeku prichádzali dvaja malí chlapci. V rukách mali palice a tĺkli nimi do kvetov a kríkov rastúcich pozdĺž cesty. Zvedavo nazerali do záhrady na zvieratá a pritom objavili i malého hada.
„Had! Poď, zabijeme ho!“ skríkol jeden.
„Správne!“ súhlasil s ním jeho brat.
Rýchlo nazbierali kamene a vyzbrojení palicami vtrhli do záhrady. Hneď prvý kameň zasiahol Murka, ktorý ležal neďaleko vyhrievajúceho sa hada. Kocúr zaprskal, vyskočil, naježil chrbát, no vtom už vytrielil Dunčo a s hlasným brechotom sa vrhol na malých votrelcov. Tí sa začali oháňať svojimi palicami, ale pes by ich bol určite pohrýzol, keby starec nevyšiel von.
„Vy ste mi ale pekné deti!“ povedal rozhnevane. „Prečo spôsobujete bolesť zvieratám, ktoré tu pokojne oddychujú? Hanbite sa!“
„Ale veď my len chceme zabiť toho hada,“ bránil sa jeden z chlapcov.
„A čo ti urobil?“
„Nič,“ priznal chlapec. „Ale pretože je had škaredý, môžeme ho predsa zabiť. A potom – veď štípe!“
„Keby ho ľudia nechali na pokoji, neštípal by. Len sa dobre pozrite, aké sú zvieratá múdre a dobré. Lizinka nám dáva každý deň mlieko, Dunčo stráži dom, Murko chytá myši a potkany a rovnako aj Krákoš. Dokážete to vy? Veď všetko je živé a cíti bolesť tak ako vy, aj tie kvety, ktorým ste pred chvíľou zrážali hlavy. Či ste na to nikdy nepomysleli?“
Chlapci zahanbene zavrteli hlavami.
„Tak si sadnite, niečo vám porozprávam!“
Starec upokojil vrčiaceho psa, zavolal na svoje zvieratá a počkal, kým sa uložili v jeho blízkosti. Potom si s chlapcami sadol na lavičku pred domom a začal rozprávať:
„Bol raz jeden malý chlapec, ktorý sa volal Ferko. Jeho najväčším potešením bolo, keď mohol trápiť zvieratá. Hoci to robieval celkom potajomky, aby o tom nikto, ani jeho rodičia nevedeli, napriek tomu každý cítil, že chlapec je zlý, pretože ho ani jedno zviera nemalo rado. To je vždy zlé znamenie, pretože zvieratá rozoznajú, či je človek dobrý alebo zlý.
Tak milý Ferko odtrhával muchám krídelká a hádzal kamene do psa, ktorý sa nemohol brániť, pretože bol priviazaný na reťazi. Jedného dňa zbadal na pôjde mačku a zaumienil si, že ju chytí. Mačka sa ho však bála a utekala pred ním, pretože už aj predtým jej často šliapal na chvost. Po dlhej naháňačke sa mu predsa len podarilo chytiť ju za nohu.
Vtom sa mačka otočila, sekla labkou a do krvi mu rozškriabala ruku. To Ferka tak nazlostilo, že milú mačku vzal a vyhodil ju vetrákom von. Ešte počul, ako mačka dopadla na zem, až to zadunelo, a ako plačlivo zamňaukala, a videl, ako jeho mamička, privábená jej nárekom, vybehla von. Tak rýchlo, ako len dokázal, zbehol Ferko dole po schodoch, tajne obišiel dom a predstieral, akoby sa práve vracal z lesa.“
„Pf! Taký zbabelec!“ prehodil jeden z chlapcov pohŕdavo.
„Tí, čo trápia zvieratá, sú vždy zbabelci,“ povedal starý muž. „Ale počúvajte ďalej: Mačka si zlomila nohu a od tej doby krívala. Keby sa o ňu Ferkova mamička tak dobre nestarala, bola by iste zahynula.
V jeden slnečný letný deň mal Ferko priniesť vodu psovi Plutovi, ktorý bol priviazaný na reťazi. Chlapec si vzal so sebou palicu a podstrčil nádobu s vodou Plutovi len na takú vzdialenosť, aby napriek všetkej námahe dočiahol vodu ledva špičkou svojho ňufáka.
A keď pes zavýjal, Ferko mal z toho radosť a navyše ho bil palicou. Chvíľu to trvalo, potom náhle Ferko zakopol a spadol priamo pred neho. Rozzúrený pes schňapol jeho nohu a zbesnene sa do nej zahryzol. Ferko kričal tak nahlas, že sa začali zbiehať ľudia, no kým k nemu dobehli, nohu mal už celkom dohryzenú.
V takom stave ho priniesli domov. Bolesť, ktorou Ferko trpel, bola veľká, ale nikto ho neľutoval, pretože tento raz všetci videli, ako trestuhodne psa týral.
Chlapec čoskoro dostal horúčku a rana sa mu silno zapálila. Rýchlo priviezli doktora, ktorý položil Ferkovi na tvár nejakú prenikavo voňajúcu šatku. Náhle sa mu zahmlilo pred očami a diali sa s ním veľmi zvláštne veci.
Cítil, ako ho niekto strčil do vreca a zhodil dole zo schodov. Ááu! Tá noha ho strašne bolela!
„Len dolu s tým trápičom zvierat!“ počul nejaký hlas a znova sa kotúľal dole zo schodov. Narážal na schody tak tvrdo, že ho bolelo celé telo a musel kričať od bolesti.
Zrazu sa vrece rozviazalo a Ferko padal kamsi hlboko, hlboko dole. Cítil vôkol seba žiaru a horúčavu a nemohol sa ani pohnúť. Po tvári mu liezli muchy. Keď chcel kričať, padali mu do úst a liezli mu do očí, keď ich chcel otvoriť.
„Tie muchy nemajú krídla,“ povedal vážny hlas vedľa neho, „ty si im ich predsa vytrhal!“
Potom náhle pocítil na svojom tele taký tlak, že takmer nemohol dýchať. Na hrudi mu sedela obrovská mačka so zaviazanou nohou a zatínala pazúry do jeho pohryzenej nohy. Áu, to bolelo! Pálivá horúčava spôsobila, že Ferko čoskoro pocítil neznesiteľný smäd. A ihneď stála vedľa neho misa krásnej čistej vody, len keby sa mohol pohnúť!
„Takto sa darí tým, čo trápia zvieratá,“ povedal opäť hlas vedľa neho. „Vieš už, čo si museli tie nešťastné zvieratá pri tebe vytrpieť?“
Potom Ferka niekto prudko udrel a on padal, neustále niekam padal a keď konečne otvoril oči, videl, že leží vo svojej posteli. Vedľa neho sedela jeho mamička a hľadela na neho so slzami v očiach. Keď sa Ferko pozrel na seba, videl, že má len jednu nohu. Druhá bola odrezaná a hrubo obviazaná obväzmi.
Zo dňa na deň sa cítil lepšie a čoskoro už mohol vyjsť na slniečko, samozrejme, o barlách. Netrvalo dlho a dostal drevenú protézu, na ktorej sa učil chodiť, aj keď ho to veľmi bolelo. No napriek všetkej bolesti a utrpeniu bolo v ňom aj okolo neho nejako jasnejšie. Aj rodičia to s radosťou pozorovali. Vnímali to aj zvieratá, ktoré teraz kŕmil a hladkal, kým si nezískal ich dôveru a lásku.
Dokonca aj starý pes Pluto sa stal chlapcovým priateľom, keď sa oň chlapec tak neúnavne staral. Od tých čias nažíval Ferko so zvieratami v láske a porozumení, a tak ho vidíte aj dnes. Sedí pred vami...“ dokončil starý muž.
Obaja chlapci počúvali so zatajeným dychom.
„Ani my už nikdy nebudeme týrať zvieratá!“ povedal prvý. „Je nám to veľmi ľúto! Smieme prísť zajtra opäť na návštevu? A budete nám rozprávať o Dunčovi, Murkovi, Krákošovi aj o hadovi?“
„O dobrom hadovi,“ opravil ho mladší brat.
Starý muž s úsmevom prikývol a díval sa za chlapcami ešte dlho po tom, čo z kraja lesa zaznelo ich posledné „Do videnia!“ a v diaľke dozneli detské hlasy.
V malom, útulnom domčeku, uprostred roztomilej kvetinovej záhradky, býval celkom osamelý, starý bielovlasý muž.
Nedá sa však povedať, že by bol úplne sám, hoci s ním nebýval žiadny človek. Mal mnoho zvierat, o ktoré sa s láskou staral.
Skoro ráno, hneď ako vyšlo slniečko, bolo vidieť starca vykuľhať z domu. Mal totiž iba jednu nohu, druhú mal pod kolenom odrezanú a namiesto nej mal drevenú palicu. Opierajúc sa o barlu, uberal sa deň čo deň, sprevádzaný nerozlučnými priateľmi psom Dunčom a kocúrom Murkom, ku koziemu chlieviku, kde Lizinka, malá hnedá koza, už nedočkavo čakala na kŕmenie a podojenie.
Potom smela aj Lizinka voľne hopsať po trávniku pri plote za domom, zatiaľ čo sa starec vrátil do domčeka pripraviť raňajky. Najprv sa podelil s Dunčom a Murkom.
Len čo zacinkali misky, priletel aj Krákoš, starý havran, vyspatý a oddýchnutý, po svoju zvyčajnú dávku chleba. Potom vyšiel starec s tanierikom mlieka pred dom, ticho zapískal a vábivo zavolal.
O chvíľu vyliezol zo štrbiny v múre malý čierny had, vypil mlieko, odplazil sa na blízky kameň a zvinul sa do klbka, aby sa mohol vyhrievať na slniečku. Krákoš si sadol pod strom na drevený klát a Dunčo s Murkom sa natiahli vedľa seba a slnili sa.
Vtom nablízku zazneli zvučné detské hlasy. Cestou k domčeku prichádzali dvaja malí chlapci. V rukách mali palice a tĺkli nimi do kvetov a kríkov rastúcich pozdĺž cesty. Zvedavo nazerali do záhrady na zvieratá a pritom objavili i malého hada.
„Had! Poď, zabijeme ho!“ skríkol jeden.
„Správne!“ súhlasil s ním jeho brat.
Rýchlo nazbierali kamene a vyzbrojení palicami vtrhli do záhrady. Hneď prvý kameň zasiahol Murka, ktorý ležal neďaleko vyhrievajúceho sa hada. Kocúr zaprskal, vyskočil, naježil chrbát, no vtom už vytrielil Dunčo a s hlasným brechotom sa vrhol na malých votrelcov. Tí sa začali oháňať svojimi palicami, ale pes by ich bol určite pohrýzol, keby starec nevyšiel von.
„Vy ste mi ale pekné deti!“ povedal rozhnevane. „Prečo spôsobujete bolesť zvieratám, ktoré tu pokojne oddychujú? Hanbite sa!“
„Ale veď my len chceme zabiť toho hada,“ bránil sa jeden z chlapcov.
„A čo ti urobil?“
„Nič,“ priznal chlapec. „Ale pretože je had škaredý, môžeme ho predsa zabiť. A potom – veď štípe!“
„Keby ho ľudia nechali na pokoji, neštípal by. Len sa dobre pozrite, aké sú zvieratá múdre a dobré. Lizinka nám dáva každý deň mlieko, Dunčo stráži dom, Murko chytá myši a potkany a rovnako aj Krákoš. Dokážete to vy? Veď všetko je živé a cíti bolesť tak ako vy, aj tie kvety, ktorým ste pred chvíľou zrážali hlavy. Či ste na to nikdy nepomysleli?“
Chlapci zahanbene zavrteli hlavami.
„Tak si sadnite, niečo vám porozprávam!“
Starec upokojil vrčiaceho psa, zavolal na svoje zvieratá a počkal, kým sa uložili v jeho blízkosti. Potom si s chlapcami sadol na lavičku pred domom a začal rozprávať:
„Bol raz jeden malý chlapec, ktorý sa volal Ferko. Jeho najväčším potešením bolo, keď mohol trápiť zvieratá. Hoci to robieval celkom potajomky, aby o tom nikto, ani jeho rodičia nevedeli, napriek tomu každý cítil, že chlapec je zlý, pretože ho ani jedno zviera nemalo rado. To je vždy zlé znamenie, pretože zvieratá rozoznajú, či je človek dobrý alebo zlý.
Tak milý Ferko odtrhával muchám krídelká a hádzal kamene do psa, ktorý sa nemohol brániť, pretože bol priviazaný na reťazi. Jedného dňa zbadal na pôjde mačku a zaumienil si, že ju chytí. Mačka sa ho však bála a utekala pred ním, pretože už aj predtým jej často šliapal na chvost. Po dlhej naháňačke sa mu predsa len podarilo chytiť ju za nohu.
Vtom sa mačka otočila, sekla labkou a do krvi mu rozškriabala ruku. To Ferka tak nazlostilo, že milú mačku vzal a vyhodil ju vetrákom von. Ešte počul, ako mačka dopadla na zem, až to zadunelo, a ako plačlivo zamňaukala, a videl, ako jeho mamička, privábená jej nárekom, vybehla von. Tak rýchlo, ako len dokázal, zbehol Ferko dole po schodoch, tajne obišiel dom a predstieral, akoby sa práve vracal z lesa.“
„Pf! Taký zbabelec!“ prehodil jeden z chlapcov pohŕdavo.
„Tí, čo trápia zvieratá, sú vždy zbabelci,“ povedal starý muž. „Ale počúvajte ďalej: Mačka si zlomila nohu a od tej doby krívala. Keby sa o ňu Ferkova mamička tak dobre nestarala, bola by iste zahynula.
V jeden slnečný letný deň mal Ferko priniesť vodu psovi Plutovi, ktorý bol priviazaný na reťazi. Chlapec si vzal so sebou palicu a podstrčil nádobu s vodou Plutovi len na takú vzdialenosť, aby napriek všetkej námahe dočiahol vodu ledva špičkou svojho ňufáka.
A keď pes zavýjal, Ferko mal z toho radosť a navyše ho bil palicou. Chvíľu to trvalo, potom náhle Ferko zakopol a spadol priamo pred neho. Rozzúrený pes schňapol jeho nohu a zbesnene sa do nej zahryzol. Ferko kričal tak nahlas, že sa začali zbiehať ľudia, no kým k nemu dobehli, nohu mal už celkom dohryzenú.
V takom stave ho priniesli domov. Bolesť, ktorou Ferko trpel, bola veľká, ale nikto ho neľutoval, pretože tento raz všetci videli, ako trestuhodne psa týral.
Chlapec čoskoro dostal horúčku a rana sa mu silno zapálila. Rýchlo priviezli doktora, ktorý položil Ferkovi na tvár nejakú prenikavo voňajúcu šatku. Náhle sa mu zahmlilo pred očami a diali sa s ním veľmi zvláštne veci.
Cítil, ako ho niekto strčil do vreca a zhodil dole zo schodov. Ááu! Tá noha ho strašne bolela!
„Len dolu s tým trápičom zvierat!“ počul nejaký hlas a znova sa kotúľal dole zo schodov. Narážal na schody tak tvrdo, že ho bolelo celé telo a musel kričať od bolesti.
Zrazu sa vrece rozviazalo a Ferko padal kamsi hlboko, hlboko dole. Cítil vôkol seba žiaru a horúčavu a nemohol sa ani pohnúť. Po tvári mu liezli muchy. Keď chcel kričať, padali mu do úst a liezli mu do očí, keď ich chcel otvoriť.
„Tie muchy nemajú krídla,“ povedal vážny hlas vedľa neho, „ty si im ich predsa vytrhal!“
Potom náhle pocítil na svojom tele taký tlak, že takmer nemohol dýchať. Na hrudi mu sedela obrovská mačka so zaviazanou nohou a zatínala pazúry do jeho pohryzenej nohy. Áu, to bolelo! Pálivá horúčava spôsobila, že Ferko čoskoro pocítil neznesiteľný smäd. A ihneď stála vedľa neho misa krásnej čistej vody, len keby sa mohol pohnúť!
„Takto sa darí tým, čo trápia zvieratá,“ povedal opäť hlas vedľa neho. „Vieš už, čo si museli tie nešťastné zvieratá pri tebe vytrpieť?“
Potom Ferka niekto prudko udrel a on padal, neustále niekam padal a keď konečne otvoril oči, videl, že leží vo svojej posteli. Vedľa neho sedela jeho mamička a hľadela na neho so slzami v očiach. Keď sa Ferko pozrel na seba, videl, že má len jednu nohu. Druhá bola odrezaná a hrubo obviazaná obväzmi.
Zo dňa na deň sa cítil lepšie a čoskoro už mohol vyjsť na slniečko, samozrejme, o barlách. Netrvalo dlho a dostal drevenú protézu, na ktorej sa učil chodiť, aj keď ho to veľmi bolelo. No napriek všetkej bolesti a utrpeniu bolo v ňom aj okolo neho nejako jasnejšie. Aj rodičia to s radosťou pozorovali. Vnímali to aj zvieratá, ktoré teraz kŕmil a hladkal, kým si nezískal ich dôveru a lásku.
Dokonca aj starý pes Pluto sa stal chlapcovým priateľom, keď sa oň chlapec tak neúnavne staral. Od tých čias nažíval Ferko so zvieratami v láske a porozumení, a tak ho vidíte aj dnes. Sedí pred vami...“ dokončil starý muž.
Obaja chlapci počúvali so zatajeným dychom.
„Ani my už nikdy nebudeme týrať zvieratá!“ povedal prvý. „Je nám to veľmi ľúto! Smieme prísť zajtra opäť na návštevu? A budete nám rozprávať o Dunčovi, Murkovi, Krákošovi aj o hadovi?“
„O dobrom hadovi,“ opravil ho mladší brat.
Starý muž s úsmevom prikývol a díval sa za chlapcami ešte dlho po tom, čo z kraja lesa zaznelo ich posledné „Do videnia!“ a v diaľke dozneli detské hlasy.
Pribeh "Ako si mohol ?"
Ako si mohol?
Keď som bola šteniatko, zabávala som ťa svojím šantením a rozosmievala som ťa. Nazýval si ma svojím dieťaťom a napriek mnohým rozkúsaným topánkam a niekoľkým "zavraždeným" vankúšom som sa stala tvojím najlepším priateľom. Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnou prstom a spýtal si sa: "Ako si mohla?!" - ale nakoniec si mi vždy odpustil, zvalil si ma na chrbát a poškrabkal na bruchu.
Moja výchova k čistotnosti trvala trochu dlhšie, než si predpokladal, lebo si bol hrozne zaneprázdnený, ale spolu sme to zvládli. Pamätám si tie noci, keď som bola pritúlená v posteli k tebe, načúvajúc tvojim tajomstvám a snom a verila som, že život proste nemôže byť lepší. Chodili sme na dlhé prechádzky, behali sme v parku, jazdili v aute, zastavili sa na zmrzlinu (mne si dal len kornútok, lebo vraj zmrzlina nie je dobrá pre psov) a driemala som na slnku, keď som čakala na tvoj príchod domov na sklonku dňa. Postupne si začal tráviť viac času v práci a na svojej kariére a viac času si venoval hľadaniu ľudského partnera. Čakávala som na teba trpezlivo, utešovala ťa, keď si mal zlomené srdce a bol si sklamaný, nikdy som ti nevyčítala zlé rozhodnutia, vždy som nadšene vítala tvoj príchod domov a tešila som sa s tebou, keď si sa zamiloval.
Ona, teraz tvoja žena, nie je "psíčkar" - ale aj tak som ju privítala v našom dome, snažila som jej prejaviť svoju náklonnosť a poslúchala som ju.
Bola som šťastná, pretože ty si bol šťastný. Potom prišli bábätká a ja som bola vzrušená spolu s tebou. Fascinovala ma ich ružovosť, ich vôňa a tiež som sa chcela o ne starať. Ale ty a ona ste sa obávali, že by som im mohla ublížiť a ja som trávila väčšinu času vyvretá v inej izbe alebo v klietke. Och, ako som ich chcela ľúbiť, ale stala som sa "zajatcom lásky". Ako vyrastali, stala som sa ich kamarátkou. Vešali sa na moju srsť a ťahali sa za ňu hore na svoje vratké nožičky, pchali mi prstíky do očí, skúmali moje uši a dávali mi pusinky na nos. Milovala som to všetko okolo nich a ich dotyk - pretože tvoj dotyk bol teraz taký zriedkavý - a keby bolo treba, bránila by som ich vlastným životom. Vkrádala som sa do ich postelí a načúvala ich trápeniam a tajným snom a spolu sme čakali na zvuk tvojho auta na prístupovej ceste. Bývali časy, že keď sa ťa iní spýtali, či máš psa, ty si vytiahol z peňaženky moju fotku a rozprával si im o mne príbehy. V posledných rokoch už len povieš "áno" a zmeníš tému.
Už nie som "tvoj pes", ale "iba pes" a rozčuľujú ťa všetky výdavky na mňa. Teraz máš veľkú pracovnú príležitosť v inom meste a ty a oni sa budete sťahovať do bytu, kde nie je dovolené držať zvieratá. Urobil si správne rozhodnutie pre svoju rodinu, ale boli časy, keď ja som bola tvoja jediná rodina. Bola som vzrušená z cesty autom, kým sme neprišli k zvieraciemu útulku. Bolo tam cítiť psy a mačky, strach a beznádej. Vyplnil si papiere a povedal: "Viem, že jej nájdete dobrý domov." Pokrčili ramenom a venovali ti bolestný pohľad. Poznali reálnosť umiestnenia psa v strednom veku, aj keď je s "papiermi". Musel si vyprostiť prsty tvojho syna z mojho obojku, keď kričal "Nie, tatko! Prosím, nenechaj ich zobrať môjho psa!" A ja som mala o neho starosť; a akú lekciu si mu to práve dal o priateľstve a vernosti, o láske a zodpovednosti a o úcte k celému životu? Rozlúčil si sa mnou tľapnutím po hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu a zdvorilo si odmietol zobrať si môj obojok a vodítko. Ponáhľal si sa, lebo si mal nejaký termín... a teraz mám jeden aj ja.
Keď si odišiel, tie dve milé panie povedali, že si pravdepodobne o všetkom vedel niekoľko mesiacov dopredu a neurobil si žiadny pokus nájsť mi nový domov. Potriasli hlavou a povedali "Ako to mohol?" Venujú nám tu v útulku toľko pozornosti, koľko im to ich nabitý rozvrh dovolí. Kŕmia nás, samozrejme, ale moja chuť k jedlu sa stratila už pred mnohými dňami. Najprv som vyskočila a ponáhľala sa ku vchodu vždy, keď niekto prechádzal okolo môjho kotca, dúfajúc, že si to ty - že si zmenil názor - že to celé bol len zlý sen... alebo som dúfala, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa zaujíma, niekto, kto ma zachráni. Keď som si uvedomila, že nemôžem súperiť o upútanie pozornosti so šantením šťastných šteniat, neuvedomujúcich si svoj osud, ustúpila som do najvzdialenejšieho kúta a čakala som.
Začula som jej kroky, keď pre mňa prišla na konci jedného dňa a kráčala som za ňou pozdĺž uličky do oddelenej miestnosti. Veľmi tichá miestnosť.
Dala ma na stôl, poškrabkala za uchom a povedala mi, aby som sa nebála. Srdce mi búšilo v predtuche toho, čo príde, ale miešal sa v tom aj pocit úľavy. Zajatec lásky odišiel v priebehu dní. Ako to už mám v povahe, viac som sa starostila o ňu. Bremeno, ktoré nosí, ju hrozne ťaží, a ja to viem rovnako, ako som rozoznala každú tvoju náladu. Jemne mi stiahla prednú nohu a slza stiekla dolu jej lícom. Oblizla som jej ruku rovnako, ako som teba zvykla utešovať pred mnohými rokmi. Odborne vsunula ihlu do mojej žily. Zacítila som pichnutie a studenú tekutinu prúdiacu do môjho tela, ospalo som si ľahla, pozrela som sa do jej milých očí a zamrmlala som "Ako si mohol?" Možno pretože rozumela mojej psej reči, povedala: "Je mi to tak ľúto." Potľapkala ma a náhlivo vysvetľovala, že je to jej práca zabezpečiť, že pôjdem na lepšie miesto, kde ma nebudú ignorovať, týrať ani zanedbávať, a kde sa nebudem musieť brániť - miesto plné lásky a svetla, tak odlišné od tohto miesta na Zemi. A s posledným zvyškom mojej energie som sa ju snažila presvedčiť zavrtením môjho chvosta, že moje "Ako si mohol?" nebolo myslené na ňu. Bolo to určené tebe, môj milovaný pane, na teba som myslela. Budem na teba myslieť a čakať navždy. Kiež by ti každý v tvojom živote preukázal takú vernosť.
Koniec.
Poznámka autora: Ak vám článok "Ako si mohol" vohnal slzy do očí tak ako mne, keď som ho písal, je to preto, lebo je to príbeh zložený z osudov miliónov zvierat, ktoré umierajú každý rok v útulkoch. Vítaná je snaha všetkých, čo by chceli článok ďalej šíriť pre nekomerčné účely, pokiaľ pripisujú poznámku s autorským právom. Prosím, použite ho na vzdelanie ľudí na svojich stránkach, časopisoch, na informačných tabuliach útulkov a vetrinárnych ošetrovní. Privítam zaslanie kópií časopisov, ktoré vytlačia "Ako si mohol?" na hore uvedenú adresu. Dajte verejnosti vedieť, že rozhodnutie pridať do rodiny zviera je dôležité rozhodnutie do života, že zvieratá si zaslúžia našu lásku a citlivú starostlivosť, ža nájdenie vhodného náhradného domova je vašou zodpovednosťou, že spolky na ochranu zvierat vám môžu dať dobrú radu a že každý život je cenný. Prosím, pridajte svoje úsilie k zastaveniu zabíjania, a podporte kampaň za sterilizáciu v prevencii množenia nechcených zvierat.
Ďakujem, Jim Willis
Copyright 2001 J. Willis (překlad Ing. Lotta Blaškovičová)
Keď som bola šteniatko, zabávala som ťa svojím šantením a rozosmievala som ťa. Nazýval si ma svojím dieťaťom a napriek mnohým rozkúsaným topánkam a niekoľkým "zavraždeným" vankúšom som sa stala tvojím najlepším priateľom. Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnou prstom a spýtal si sa: "Ako si mohla?!" - ale nakoniec si mi vždy odpustil, zvalil si ma na chrbát a poškrabkal na bruchu.
Moja výchova k čistotnosti trvala trochu dlhšie, než si predpokladal, lebo si bol hrozne zaneprázdnený, ale spolu sme to zvládli. Pamätám si tie noci, keď som bola pritúlená v posteli k tebe, načúvajúc tvojim tajomstvám a snom a verila som, že život proste nemôže byť lepší. Chodili sme na dlhé prechádzky, behali sme v parku, jazdili v aute, zastavili sa na zmrzlinu (mne si dal len kornútok, lebo vraj zmrzlina nie je dobrá pre psov) a driemala som na slnku, keď som čakala na tvoj príchod domov na sklonku dňa. Postupne si začal tráviť viac času v práci a na svojej kariére a viac času si venoval hľadaniu ľudského partnera. Čakávala som na teba trpezlivo, utešovala ťa, keď si mal zlomené srdce a bol si sklamaný, nikdy som ti nevyčítala zlé rozhodnutia, vždy som nadšene vítala tvoj príchod domov a tešila som sa s tebou, keď si sa zamiloval.
Ona, teraz tvoja žena, nie je "psíčkar" - ale aj tak som ju privítala v našom dome, snažila som jej prejaviť svoju náklonnosť a poslúchala som ju.
Bola som šťastná, pretože ty si bol šťastný. Potom prišli bábätká a ja som bola vzrušená spolu s tebou. Fascinovala ma ich ružovosť, ich vôňa a tiež som sa chcela o ne starať. Ale ty a ona ste sa obávali, že by som im mohla ublížiť a ja som trávila väčšinu času vyvretá v inej izbe alebo v klietke. Och, ako som ich chcela ľúbiť, ale stala som sa "zajatcom lásky". Ako vyrastali, stala som sa ich kamarátkou. Vešali sa na moju srsť a ťahali sa za ňu hore na svoje vratké nožičky, pchali mi prstíky do očí, skúmali moje uši a dávali mi pusinky na nos. Milovala som to všetko okolo nich a ich dotyk - pretože tvoj dotyk bol teraz taký zriedkavý - a keby bolo treba, bránila by som ich vlastným životom. Vkrádala som sa do ich postelí a načúvala ich trápeniam a tajným snom a spolu sme čakali na zvuk tvojho auta na prístupovej ceste. Bývali časy, že keď sa ťa iní spýtali, či máš psa, ty si vytiahol z peňaženky moju fotku a rozprával si im o mne príbehy. V posledných rokoch už len povieš "áno" a zmeníš tému.
Už nie som "tvoj pes", ale "iba pes" a rozčuľujú ťa všetky výdavky na mňa. Teraz máš veľkú pracovnú príležitosť v inom meste a ty a oni sa budete sťahovať do bytu, kde nie je dovolené držať zvieratá. Urobil si správne rozhodnutie pre svoju rodinu, ale boli časy, keď ja som bola tvoja jediná rodina. Bola som vzrušená z cesty autom, kým sme neprišli k zvieraciemu útulku. Bolo tam cítiť psy a mačky, strach a beznádej. Vyplnil si papiere a povedal: "Viem, že jej nájdete dobrý domov." Pokrčili ramenom a venovali ti bolestný pohľad. Poznali reálnosť umiestnenia psa v strednom veku, aj keď je s "papiermi". Musel si vyprostiť prsty tvojho syna z mojho obojku, keď kričal "Nie, tatko! Prosím, nenechaj ich zobrať môjho psa!" A ja som mala o neho starosť; a akú lekciu si mu to práve dal o priateľstve a vernosti, o láske a zodpovednosti a o úcte k celému životu? Rozlúčil si sa mnou tľapnutím po hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu a zdvorilo si odmietol zobrať si môj obojok a vodítko. Ponáhľal si sa, lebo si mal nejaký termín... a teraz mám jeden aj ja.
Keď si odišiel, tie dve milé panie povedali, že si pravdepodobne o všetkom vedel niekoľko mesiacov dopredu a neurobil si žiadny pokus nájsť mi nový domov. Potriasli hlavou a povedali "Ako to mohol?" Venujú nám tu v útulku toľko pozornosti, koľko im to ich nabitý rozvrh dovolí. Kŕmia nás, samozrejme, ale moja chuť k jedlu sa stratila už pred mnohými dňami. Najprv som vyskočila a ponáhľala sa ku vchodu vždy, keď niekto prechádzal okolo môjho kotca, dúfajúc, že si to ty - že si zmenil názor - že to celé bol len zlý sen... alebo som dúfala, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa zaujíma, niekto, kto ma zachráni. Keď som si uvedomila, že nemôžem súperiť o upútanie pozornosti so šantením šťastných šteniat, neuvedomujúcich si svoj osud, ustúpila som do najvzdialenejšieho kúta a čakala som.
Začula som jej kroky, keď pre mňa prišla na konci jedného dňa a kráčala som za ňou pozdĺž uličky do oddelenej miestnosti. Veľmi tichá miestnosť.
Dala ma na stôl, poškrabkala za uchom a povedala mi, aby som sa nebála. Srdce mi búšilo v predtuche toho, čo príde, ale miešal sa v tom aj pocit úľavy. Zajatec lásky odišiel v priebehu dní. Ako to už mám v povahe, viac som sa starostila o ňu. Bremeno, ktoré nosí, ju hrozne ťaží, a ja to viem rovnako, ako som rozoznala každú tvoju náladu. Jemne mi stiahla prednú nohu a slza stiekla dolu jej lícom. Oblizla som jej ruku rovnako, ako som teba zvykla utešovať pred mnohými rokmi. Odborne vsunula ihlu do mojej žily. Zacítila som pichnutie a studenú tekutinu prúdiacu do môjho tela, ospalo som si ľahla, pozrela som sa do jej milých očí a zamrmlala som "Ako si mohol?" Možno pretože rozumela mojej psej reči, povedala: "Je mi to tak ľúto." Potľapkala ma a náhlivo vysvetľovala, že je to jej práca zabezpečiť, že pôjdem na lepšie miesto, kde ma nebudú ignorovať, týrať ani zanedbávať, a kde sa nebudem musieť brániť - miesto plné lásky a svetla, tak odlišné od tohto miesta na Zemi. A s posledným zvyškom mojej energie som sa ju snažila presvedčiť zavrtením môjho chvosta, že moje "Ako si mohol?" nebolo myslené na ňu. Bolo to určené tebe, môj milovaný pane, na teba som myslela. Budem na teba myslieť a čakať navždy. Kiež by ti každý v tvojom živote preukázal takú vernosť.
Koniec.
Poznámka autora: Ak vám článok "Ako si mohol" vohnal slzy do očí tak ako mne, keď som ho písal, je to preto, lebo je to príbeh zložený z osudov miliónov zvierat, ktoré umierajú každý rok v útulkoch. Vítaná je snaha všetkých, čo by chceli článok ďalej šíriť pre nekomerčné účely, pokiaľ pripisujú poznámku s autorským právom. Prosím, použite ho na vzdelanie ľudí na svojich stránkach, časopisoch, na informačných tabuliach útulkov a vetrinárnych ošetrovní. Privítam zaslanie kópií časopisov, ktoré vytlačia "Ako si mohol?" na hore uvedenú adresu. Dajte verejnosti vedieť, že rozhodnutie pridať do rodiny zviera je dôležité rozhodnutie do života, že zvieratá si zaslúžia našu lásku a citlivú starostlivosť, ža nájdenie vhodného náhradného domova je vašou zodpovednosťou, že spolky na ochranu zvierat vám môžu dať dobrú radu a že každý život je cenný. Prosím, pridajte svoje úsilie k zastaveniu zabíjania, a podporte kampaň za sterilizáciu v prevencii množenia nechcených zvierat.
Ďakujem, Jim Willis
Copyright 2001 J. Willis (překlad Ing. Lotta Blaškovičová)
Logá automobiliek
Viaceré automobilky majú v logu mačkovitú želmu alebo iné zviera.
Alfa Romeo - Had
Ferrari - Kôň
Lamborghini - Býk
Peugeot - Lev
Porsche - Kôň
Alfa Romeo - Had
Ferrari - Kôň
Lamborghini - Býk
Peugeot - Lev
Porsche - Kôň
sobota 26. června 2010
MAX FACTOR
Toto je hrozné!!! Vedeli ste, že ľudia čo pracujú v "MAX FACTOR" používajú zvieratá k testovaniu výrobkov??? TO JE PREDSA STRAŠNÉ!!! Poprosím vás, aby každý, kto uvidí tento článok (a aspoň trochu si ho prečíta, samozrejme) nech napíše komentár,čo si o tom myslí!
pondělí 21. června 2010
Zvieracie Rekordy
Najviac vajec z :
☺ obojživeľníkov kladie ROPUCHA OBROVSKÁ, samica kladie až 35 000 vajíčok v jednej znáške.
☺ obojživeľníkov kladie ROPUCHA OBROVSKÁ, samica kladie až 35 000 vajíčok v jednej znáške.
Spoznávajme život zvierat
STRIEBRISTÉ CHRBÁTY
Gorilie skupiny sa skladajú z viacerých samíc a ich mláďat, vedie ich dospelý samec so striebristým chrbátom. Takýto samec môže vážiť až 275 kg. Striebristé sfarbenie sa samcom objavuje na chrbte, keď majú asi 10 rokov
Spoznávajme život zvierat
Prvé vydanie mojej novej rubriky : SPOZNÁVAJME ŽIVOT ZVIERAT. Bude o zaujímavostiach ohľadom zvierat.
• O ktorej rybe sa predpokladalo, že vyhynula pred miliónmi rokov, až kým v roku 1938 nevylovili živého jedinca ?
• Latiméria divná (na obrázku).Jediný prežívajúci zástupca radu Coelacanthiformes, z ktorého sa pravdepodobne vyvinuli suchozemské stavovce
neděle 20. června 2010
středa 16. června 2010
Mačku oblepil lepiacou páskou
Týranie zvierat nemá konca. Namiesto toho, aby sa zvieratká dočkali od ľudí príjemného pohľadu, alebo nežného pohladenia, dočkajú sa iba krutosti. Tak to bolo aj v tomto prípade, keď mačku niekto obviazal lepiacou páskou.
Mačku niekto obalil lepiacou páskou a nechal ju trápiť sa na ulici vo Philadelphii. Našťastie ju zazrela istá žena a mačku okamžite odniesla k najbližšiemu veterinárovi. Ten sa ju snažil zachrániť, pretože lepiaca páska sa malej mačičke doslova zaryla do kože. A pokiaľ ju veterinárny lekár vyslobodil z lepkavého zajatia trvalo niekoľko hodín, pretože mačička pri tom trpela.
Přihlásit se k odběru:
Příspěvky (Atom)