Pribeh "Muž s jednou nohou"

Muž s jednou nohou

V malom, útulnom domčeku, uprostred roztomilej kvetinovej záhradky, býval celkom osamelý, starý bielovlasý muž.


Nedá sa však povedať, že by bol úplne sám, hoci s ním nebýval žiadny človek. Mal mnoho zvierat, o ktoré sa s láskou staral.

Skoro ráno, hneď ako vyšlo slniečko, bolo vidieť starca vykuľhať z domu. Mal totiž iba jednu nohu, druhú mal pod kolenom odrezanú a namiesto nej mal drevenú palicu. Opierajúc sa o barlu, uberal sa deň čo deň, sprevádzaný nerozlučnými priateľmi psom Dunčom a kocúrom Murkom, ku koziemu chlieviku, kde Lizinka, malá hnedá koza, už nedočkavo čakala na kŕmenie a podojenie.

Potom smela aj Lizinka voľne hopsať po trávniku pri plote za domom, zatiaľ čo sa starec vrátil do domčeka pripraviť raňajky. Najprv sa podelil s Dunčom a Murkom.

Len čo zacinkali misky, priletel aj Krákoš, starý havran, vyspatý a oddýchnutý, po svoju zvyčajnú dávku chleba. Potom vyšiel starec s tanierikom mlieka pred dom, ticho zapískal a vábivo zavolal.

O chvíľu vyliezol zo štrbiny v múre malý čierny had, vypil mlieko, odplazil sa na blízky kameň a zvinul sa do klbka, aby sa mohol vyhrievať na slniečku. Krákoš si sadol pod strom na drevený klát a Dunčo s Murkom sa natiahli vedľa seba a slnili sa.

Vtom nablízku zazneli zvučné detské hlasy. Cestou k domčeku prichádzali dvaja malí chlapci. V rukách mali palice a tĺkli nimi do kvetov a kríkov rastúcich pozdĺž cesty. Zvedavo nazerali do záhrady na zvieratá a pritom objavili i malého hada.

„Had! Poď, zabijeme ho!“ skríkol jeden.

„Správne!“ súhlasil s ním jeho brat.

Rýchlo nazbierali kamene a vyzbrojení palicami vtrhli do záhrady. Hneď prvý kameň zasiahol Murka, ktorý ležal neďaleko vyhrievajúceho sa hada. Kocúr zaprskal, vyskočil, naježil chrbát, no vtom už vytrielil Dunčo a s hlasným brechotom sa vrhol na malých votrelcov. Tí sa začali oháňať svojimi palicami, ale pes by ich bol určite pohrýzol, keby starec nevyšiel von.

„Vy ste mi ale pekné deti!“ povedal rozhnevane. „Prečo spôsobujete bolesť zvieratám, ktoré tu pokojne oddychujú? Hanbite sa!“

„Ale veď my len chceme zabiť toho hada,“ bránil sa jeden z chlapcov.

„A čo ti urobil?“

„Nič,“ priznal chlapec. „Ale pretože je had škaredý, môžeme ho predsa zabiť. A potom – veď štípe!“

„Keby ho ľudia nechali na pokoji, neštípal by. Len sa dobre pozrite, aké sú zvieratá múdre a dobré. Lizinka nám dáva každý deň mlieko, Dunčo stráži dom, Murko chytá myši a potkany a rovnako aj Krákoš. Dokážete to vy? Veď všetko je živé a cíti bolesť tak ako vy, aj tie kvety, ktorým ste pred chvíľou zrážali hlavy. Či ste na to nikdy nepomysleli?“

Chlapci zahanbene zavrteli hlavami.

„Tak si sadnite, niečo vám porozprávam!“

Starec upokojil vrčiaceho psa, zavolal na svoje zvieratá a počkal, kým sa uložili v jeho blízkosti. Potom si s chlapcami sadol na lavičku pred domom a začal rozprávať:

„Bol raz jeden malý chlapec, ktorý sa volal Ferko. Jeho najväčším potešením bolo, keď mohol trápiť zvieratá. Hoci to robieval celkom potajomky, aby o tom nikto, ani jeho rodičia nevedeli, napriek tomu každý cítil, že chlapec je zlý, pretože ho ani jedno zviera nemalo rado. To je vždy zlé znamenie, pretože zvieratá rozoznajú, či je človek dobrý alebo zlý.

Tak milý Ferko odtrhával muchám krídelká a hádzal kamene do psa, ktorý sa nemohol brániť, pretože bol priviazaný na reťazi. Jedného dňa zbadal na pôjde mačku a zaumienil si, že ju chytí. Mačka sa ho však bála a utekala pred ním, pretože už aj predtým jej často šliapal na chvost. Po dlhej naháňačke sa mu predsa len podarilo chytiť ju za nohu.

Vtom sa mačka otočila, sekla labkou a do krvi mu rozškriabala ruku. To Ferka tak nazlostilo, že milú mačku vzal a vyhodil ju vetrákom von. Ešte počul, ako mačka dopadla na zem, až to zadunelo, a ako plačlivo zamňaukala, a videl, ako jeho mamička, privábená jej nárekom, vybehla von. Tak rýchlo, ako len dokázal, zbehol Ferko dole po schodoch, tajne obišiel dom a predstieral, akoby sa práve vracal z lesa.“

„Pf! Taký zbabelec!“ prehodil jeden z chlapcov pohŕdavo.

„Tí, čo trápia zvieratá, sú vždy zbabelci,“ povedal starý muž. „Ale počúvajte ďalej: Mačka si zlomila nohu a od tej doby krívala. Keby sa o ňu Ferkova mamička tak dobre nestarala, bola by iste zahynula.

V jeden slnečný letný deň mal Ferko priniesť vodu psovi Plutovi, ktorý bol priviazaný na reťazi. Chlapec si vzal so sebou palicu a podstrčil nádobu s vodou Plutovi len na takú vzdialenosť, aby napriek všetkej námahe dočiahol vodu ledva špičkou svojho ňufáka.

A keď pes zavýjal, Ferko mal z toho radosť a navyše ho bil palicou. Chvíľu to trvalo, potom náhle Ferko zakopol a spadol priamo pred neho. Rozzúrený pes schňapol jeho nohu a zbesnene sa do nej zahryzol. Ferko kričal tak nahlas, že sa začali zbiehať ľudia, no kým k nemu dobehli, nohu mal už celkom dohryzenú.

V takom stave ho priniesli domov. Bolesť, ktorou Ferko trpel, bola veľká, ale nikto ho neľutoval, pretože tento raz všetci videli, ako trestuhodne psa týral.

Chlapec čoskoro dostal horúčku a rana sa mu silno zapálila. Rýchlo priviezli doktora, ktorý položil Ferkovi na tvár nejakú prenikavo voňajúcu šatku. Náhle sa mu zahmlilo pred očami a diali sa s ním veľmi zvláštne veci.

Cítil, ako ho niekto strčil do vreca a zhodil dole zo schodov. Ááu! Tá noha ho strašne bolela!

„Len dolu s tým trápičom zvierat!“ počul nejaký hlas a znova sa kotúľal dole zo schodov. Narážal na schody tak tvrdo, že ho bolelo celé telo a musel kričať od bolesti.

Zrazu sa vrece rozviazalo a Ferko padal kamsi hlboko, hlboko dole. Cítil vôkol seba žiaru a horúčavu a nemohol sa ani pohnúť. Po tvári mu liezli muchy. Keď chcel kričať, padali mu do úst a liezli mu do očí, keď ich chcel otvoriť.

„Tie muchy nemajú krídla,“ povedal vážny hlas vedľa neho, „ty si im ich predsa vytrhal!“

Potom náhle pocítil na svojom tele taký tlak, že takmer nemohol dýchať. Na hrudi mu sedela obrovská mačka so zaviazanou nohou a zatínala pazúry do jeho pohryzenej nohy. Áu, to bolelo! Pálivá horúčava spôsobila, že Ferko čoskoro pocítil neznesiteľný smäd. A ihneď stála vedľa neho misa krásnej čistej vody, len keby sa mohol pohnúť!

„Takto sa darí tým, čo trápia zvieratá,“ povedal opäť hlas vedľa neho. „Vieš už, čo si museli tie nešťastné zvieratá pri tebe vytrpieť?“

Potom Ferka niekto prudko udrel a on padal, neustále niekam padal a keď konečne otvoril oči, videl, že leží vo svojej posteli. Vedľa neho sedela jeho mamička a hľadela na neho so slzami v očiach. Keď sa Ferko pozrel na seba, videl, že má len jednu nohu. Druhá bola odrezaná a hrubo obviazaná obväzmi.

Zo dňa na deň sa cítil lepšie a čoskoro už mohol vyjsť na slniečko, samozrejme, o barlách. Netrvalo dlho a dostal drevenú protézu, na ktorej sa učil chodiť, aj keď ho to veľmi bolelo. No napriek všetkej bolesti a utrpeniu bolo v ňom aj okolo neho nejako jasnejšie. Aj rodičia to s radosťou pozorovali. Vnímali to aj zvieratá, ktoré teraz kŕmil a hladkal, kým si nezískal ich dôveru a lásku.

Dokonca aj starý pes Pluto sa stal chlapcovým priateľom, keď sa oň chlapec tak neúnavne staral. Od tých čias nažíval Ferko so zvieratami v láske a porozumení, a tak ho vidíte aj dnes. Sedí pred vami...“ dokončil starý muž.

Obaja chlapci počúvali so zatajeným dychom.

„Ani my už nikdy nebudeme týrať zvieratá!“ povedal prvý. „Je nám to veľmi ľúto! Smieme prísť zajtra opäť na návštevu? A budete nám rozprávať o Dunčovi, Murkovi, Krákošovi aj o hadovi?“

„O dobrom hadovi,“ opravil ho mladší brat.

Starý muž s úsmevom prikývol a díval sa za chlapcami ešte dlho po tom, čo z kraja lesa zaznelo ich posledné „Do videnia!“ a v diaľke dozneli detské hlasy.